PRÍBUZNÍ O ŇOM HOVORILI: „POMIATOL SA“

Vošiel do domu a znova sa zišiel taký zástup, že si nemohli ani chleba zajesť. Keď sa to dopočuli jeho príbuzní, išli ho odviesť, lebo hovorili: „Pomiatol sa.“

 Tu prišla jeho matka a jeho bratia. Zostali vonku a dali si ho zavolať. Okolo neho sedel zástup. Povedali mu: „Vonku ťa hľadá tvoja matka, tvoji bratia a tvoje sestry.“ On im odvetil: „Hľa, moja matka a moji bratia. Lebo kto plní Božiu vôľu, je môj brat i moja sestra, i matka.“ (Mk 3,20-21, 31-35)

            Marek v tomto evanjeliovom príbehu dáva do kontrastu Ježišovu pokrvnú a duchovnú rodinu. Protiklad  zvýrazňuje aj tým, že pokrvní príbuzní sú opísaní ako tí, ktorí stoja vonku mimo domu a Ježišovi duchovní príbuzní sú vyobrazení ako tí, ktorí sedia vnútri domu okolo Ježiša.

            Pri tom treba mať na zreteli, že Ježiš svojím postojom nevylučuje z novej rodiny svojich príbuzných, ale zdôrazňuje dôležitosť duchovnej príbuznosti v novej rodine jeho učeníkov.

            Ježišovi príbuzní prišli do Kafarnauma. Cesta z Nazareta, kde žili, im mohla trvať asi jeden deň. Dopočuli sa, že z Ježiša, ktorého po celý život poznali ako „normálneho“, sa zrazu stal kazateľ a liečiteľ. Nevedeli, čo si o tom majú myslieť – či to kontakt s bratrancom Jánom Krstiteľom v ňom prebudil náboženský zápal, že aj on sa v túžbe po príchode Mesiáša začal cítiť ako vyvolený. Alebo mu tak ublížil dlhý pôst na púšti. V každom prípade však boli presvedčení, že sa pomiatol na rozume a chceli ho odviesť domov, aby im nerobil hanbu. Dúfali, že v domácom prostredí znova nájde stratenú duševnú rovnováhu.

            Neporozumeli Božím plánom s Ježišom. Mysleli to s ním dobre a zachovali sa tak, ako by sme sa zachovali aj my, keby išlo o nejakého nášho blízkeho príbuzného.

            Tento úryvok je v istom smere nevďačný k výkladu. Nie je totiž ľahké integrovať náš obraz Panny Márie do scény, v ktorej Mária so svojimi príbuznými „stojí vonku“ a snaží sa Ježiša v doslovnom preklade „zmocniť“ alebo „zavrieť ho“.  

            Ako sa zmieriť s takýmto obrazom Ježišovej matky? Jednou z odpovedí je táto: Aj Mária je iba človekom, ktorý má svoje ohraničenia. Hoci veríme s tradíciou Cirkvi, že jej človečenstvo je nenarušené hriechom – avšak je to len človečenstvo „na ceste“, tak ako u každého z nás.

            Možno, že Prozreteľnosť toto miesto v Písme naschvál zanechala práve preto, aby naša úcta k matke Pána – aj napriek tomu, že vydala a vydáva mnoho skvelých duchovných plodov – predsa len neprekročila únosnú mieru. Veď aj Mária je len našou „spolupútničkou“ na ceste viery, nie je nijakou vševediacou bohyňou. Evanjelium ju na niekoľkých miestach – spomeňme si napríklad na scénu s dvanásťročným Ježišom v chráme – ukazuje ako človeka, ktorý tiež potrebuje čas, aby veci strávil a plne pochopil. Aj ona je vystavená otázkam a pochybnostiam rovnako ako my. Mária je našou matkou – áno, aj preto, lebo s nami všetko zdieľa.  Možno aj práve toto nám chce povedať tento evanjeliový fragment, ktorý ju na okamih zachytáva medzi tými, ktorí mu boli pokrvne síce blízko, avšak nerozumeli mu – aspoň nie vždy a hneď.

            Následne vidíme Máriu nasledovať Ježiša až pod kríž a vidíme ju aj pri veľkých udalostiach prvotnej Cirkvi. Podobne Jakuba z Ježišovho príbuzenstva, ktorý sa stal predstaveným jeruzalemskej Cirkvi, čo je dôkazom toho, že Ježišovi pokrvní príbuzní sa časom stali aj súčasťou najbližšej duchovnej rodiny.

            Marek nám zo všetkých evanjelistov predkladá najtvrdšie hodnotenie Ježišovej rodiny. Treba si uvedomiť, že v tom čase, keď Marek svoje evanjelium píše, prežívala generácia kresťanov pre svoju vieru v Krista odlúčenie od rodiny alebo aspoň nemalé konflikty s príbuznými. Marek takto svojím textom kresťanov povzbudzuje, keď im hovorí, že aj Ježiš mal s prijatím zo strany rodiny podobné problémy.

            Medzi kresťanov, ktorí zažili odmietnutie vlastnou rodinou i priateľmi, patril aj apoštol Pavol. Keď sa po konverzii na kresťanstvo vrátil do rodného Tarzu, nevieme si predstaviť, že by jeho otec, pravoverný žid, prijal do domu syna, ktorý zradil židovskú vieru. Pravdepodobne Pavol zažil vydedenie vlastnou rodinou, čo do istej miery dokazujú aj jeho listy, v ktorých opisuje, ako musel on, pochádzajúci z bohatej rodiny, neraz v živote zápasiť s chudobou a tiesňou.

v v v

            Aj my sme sa možno stretli pri rozhodnutí nasledovať Krista s nepochopením najbližších, ktorých máme najradšej. Povzbudením pre nás môže byť životný príbeh kardinála Newmana, ktorý nám hovorí, aby sme - ak cítime, že nás niektoré zvyky, rodinné tradície či priateľské vzťahy brzdia pri plnení Božej vôle - našli odvahu odsunúť ich až na druhé miesto.

            Newman patril k najvýznamnejším duchovným anglikánskej Cirkvi na začiatku 19.-teho storočia. A keď ako 44-ročný konvertoval na katolícku vieru, vyvolalo to veľký poplach. On sám vedel, že sa bude musieť vzdať svojho obľúbeného profesorského miesta na Oxforde, keďže v tej dobe profesorský titul mohli mať len anglikáni. Vedel tiež, že jeho noví katolícki kolegovia sú teologicky menej brilantní ako jeho anglikánski priatelia. Správne predpokladal, že od tej chvíle mu nebudú dôverovať ani anglikáni a ani katolíci, na čo múdro poznamenal: „Idem k tým, ktorých nepoznám a od ktorých očakávam veľmi málo. Robím zo seba vyhnanca.“ A o prvých rokoch existencie v katolíckej Cirkvi povedal: „Mal som pocit, akoby katolícki predstavení na mňa hľadeli ako na „nejaké neznáme zviera, ktoré ulovil poľovník“. Tak ako sa svätý Pavol stretol s chladným prijatím medzi apoštolmi v Jeruzaleme, tak sa Newman stretol s opatrnými úsmevmi a jemne skrývaným skepticizmom medzi katolíkmi.

            Jeho rodná sestra sa s ním prestala rozprávať a nikdy sa spolu nezmierili. Pod ochranu si ho vzal biskup Wiseman, ktorý ho vyslal na štúdiá do Ríma, kde ho neskôr vysvätili za katolíckeho kňaza. O pár rokov neskôr ho tento biskup, ktorý bol už kardinálom, požiadal o dôležitú prácu na novom preklade Biblie. Newman v nadšení venoval projektu veľa času, našiel si spolupracovníkov, až kým sa nedozvedel, že kardinál si to všetko rozmyslel a prenechal prácu iným.

            Už sa však naučil kráčať krok za krokom. Nežiadal si vidieť žiadne vzdialené scény, stačil mu jeden jediný ďalší krok na ceste. Bol jedným z najväčších vzdelancov svojej generácie, poslušne sa však podriadil cirkevným predstaveným, často slabým a nedôveryhodným, pretože veril, že Boh cez nich pôsobí a povedie ho k pravde skrze poslušnosť. Nemal potuchy, kam ho privedie táto cesta. Bol si však istý, že ak ňou pôjde, Boh ho v správnom čase odmení. Možno sa to stane až po jeho smrti, ale veril - stane sa to, ak ostane verný.

Hoci sa stiahol z verejného života, nezatrpkol. Namiesto toho, aby sa venoval veľkým projektom, rozhodol sa venovať čas škole pre chlapcov, ktorú predtým založil. Jeho vplyv v spoločnosti oslabol a jeden z komentátorov ho označil za „vybitú silu“.

Ako vidíme, svoje zrelé roky života prežil Newman v nemilosti. Mnohí sa správali k nemu zle – a on bol veľmi zarmútený - takže si niektorí mysleli, že zanechá katolicizmus a vráti sa do anglikánskej Cirkvi. Ako by však mohol? „Odkedy ma prijali do katolíckej Cirkvi, ani na chvíľu som v túto Cirkev nestratil dôveru.“ I keď videl a na vlastnej koži okúsil, že ona sa skladá z obyčajných ľudí, ktorí robia chyby a páchajú hriechy, napriek tomu ju miloval. Nechcel sa jej vzdať pre zlyhanie niektorých jej členov.

Raz na Newmana zaútočil istý anglikánsky spisovateľ, ktorý tvrdil, že povedal na svoju Cirkev niečo, čo by Newman nikdy nepovedal. Rozhodol sa brániť, i keď sám sa držal zásady: „Nikdy sa nebráň, ak brániš len seba. Sám Boh ťa obráni.“ Ale tentokrát šlo o obranu Cirkvi, a tak sa Newman rozhodol uverejňovať v tlači postupne vlastný denník o hľadaní pravdy a o dôvodoch svojho vstupu do katolíckej Cirkvi.

Reakcie zo strán anglikánov i katolíkov boli bezprostredné a úprimné. Opäť ožil jeho vplyv v katolíckej Cirkvi ako i dialóg s anglikánskymi priateľmi. O pár rokov neskôr ho pápež Lev XIII. menoval za kardinála.

v v v

Kam nás chce Boh na tejto zemi zaviesť, to nevieme. Vieme iba toľko, že tým, ktorí Pána milujú, slúžia všetky veci na úžitok. A tiež, že cesty, po ktorých nás vedie Pán, vedú ponad túto zem.                     (Edita Steinová)

Pán nás niekedy vedie akoby okľukou k cieľu. Božie okľuky však naše cesty skracujú, kým naše skratky ich neraz predlžujú, ba niekedy míňajú cieľ.                                                                         (Rudolf Baláž)